sv. Ján Zlatoústy

24. februára 2021

Pôst tela je jedlo pre dušu.

Neboli by potrebné kázne, ak by naše živote svietili. Neboli by potrebné slová, ak by sme svedčili svojimi skutkami. Neboli by pohania, ak by sme my boli skutočnými kresťanmi.

Postíš sa? Potom nasýť hladných, daj piť smädným, navštív chorých, nezabúdaj na uväznených, preukáž súcit s mučenými, utešuj tých, ktorí trpia a plačú. Buď milostivý, pokorný, láskavý, pokojný trpezlivý, súcitný, úctivý, pravdivý nábožný a odpúšťaj, aby Boh mohol prijať tvoj pôst a štedro ťa obdaril ovocím pokánia.

Stávame sa jedným Telom a časťami Jeho tela a jeho kostí… To je následok jedla, ktoré nám dal zdarma, aby nám ukázal lásku, ktorou nás miluje.

Nemodlíme sa preto, aby sme Boha informovali alebo aby sme mu dali pokyny, ale aby sme sa s Ním zblížili.

 Som kresťan. Kto odpovedá týmito slovami, vypovedal všetko naraz – odkiaľ pochádza, svoje povolanie, rodinu. Lebo domovom veriaceho nie je žiadne mesto na zemi, ale nebeský Jeruzalem.

Vari sa anjeli do nás neodlišujú tým, že netúžia po toľkých veciach, po ktorých túžime my? Tak čím menej vecí potrebujeme, tým viac sa im stávame podobní. Čím viac vecí potrebujeme, tým viac sa potápame do pominuteľného života.

Krstíme aj batoľatá, hoci nie sú poškvrnené hriechmi, aby mohli dostať svätosť, spravodlivosť, synovstvo, dedičstvo, bratstvo s Krstom a účasť na Ňom.

To, čo naša modlitba je vypočutá alebo nie, nezávisí na množstve našich slov, ale na vrúcnosti našej duše.

Spoločenstvo Cirkvi je pre dušu nemocnica a nie súdna sieň. Neodsudzuje ju za jej prehrešenia, ale udeľuje jej odpustenie hriechov.